Pozorujem.
Za oknom sa v daždi naháňajú konáre a vietor hučí. Mne hrá klavír v izbe a speváčka spieva príjemným hlasom. Mám teplo pod perinou a počujem ako kvapky klopkajú na parapet. Čaj s echinaceou a kúskom citróna na parapete.
Počúvam FM film. A teším sa do kina. Raz.
Snažím sa ležať a čítať si poznámky, lebo zajtra idem do školy. Zaujímajú ma tie diela, autori, to obdobie. Vlastne baví ma to.
Učenie preruším a pustíme si film - Philadelphia z deväťdesiatehotretieho. A smútok, ľudia dokážu byť krutí. Hudba Brucea na mňa pôsobí a v tom filme sa mi to páči. Taká drobnosť a koľko veľa urobí. Vždy. Film a hudba.
To umenie v každom dni je už prehliadateľnou bežnosťou. Ale mne sa to páči.
Učenie.
Volám s K., zajtra sa porozprávame na radiátore a potom budeme hladať superpohodlné črievice na bál. Snažím sa ju rozveseliť. A troška vypočuť cez telefón. Ale to neni ono, zajtra sa na mňa prilepí a rozosmejeme sa katkoterezkovskými rečami a potom troška vážne. Alebo naopak.
Večer si vypĺňam prihlášky a rozmýšľam, pokým nepríjde maminka s návrhom na telku - kukáme spectrum.
Island, zem večného snehu, ale mne sa to páči, a raz sa tam vyberiem. Túžim po tom. Po cestovaní.
Objavovanie v bežných veciach.
"Majstrami su len umelci, ktorí
prezerajú svojimi vlasntými očami to,
čo videl už pred nimi každý človek,
ale oni dokázali nájsť krásu v tom, čo je
pre ostatných príliš obyčajné."
Ohriaté mliečko na dobrú noc. Od Raja.
Bežnosti nebežné.
Komentáre
aj ja
jéééééjo