she said, 'fine'

Červené oči, pokoj. Ticho. Tma.

Sedem hodín ráno. Spravím si čaj v žltom hrnčeku. Čakám ani neviem na čo. Som zababušená v perine s farebnými puntíkmi, mám rada tú obliečku, mám rada môj kvetinkový vankúšik, mám rada, že môžem byť opretá o horuci radiátor s čajom proti kašlu v rukách.

Som rada, po pár mesiacoch som pochopila, že "hlúposť" niekedy môže byť taká zraňujúca. Že niekdajšia radosť zo slobody sa môže premeniť na smútok.

Neviem prečo, prečo sa ma dotklo to vedomie. A napriek všetkému som šťastná.

A včera mi padali slzy. Stála som na zastávke a chcela som len niekomu povedať, že ma to bolí, že ma bolí stratiť a sklamať sa. Volala som. Prišiel autobus a ja som volala, nenastúpila som a trikrát som volala znova, a keď sa na druhej strane ozval hlas mojej kamarátky povedala som priškrteným hlasom "kde si" 

Kamarátka ma objala a ja som vedela, že je mi smutno za niečím dávnym, starým a strateným. A len tak som zostala v objatí, mala mokrý kabát. Mne v hlave zneli slová pesničky

And the voice that made me cry .
My Oh My.

A song to say goodbye.

Znela mi, aj keď som ostala sama, keď som išla tmavou ulicou DOMOV.

Domov som sa vrátila svieža s červenými líčkami. Išla som za mamou a na jej otázku, prišlo ti to ľúto, sa mi zachvela brada a zovrelo srdce.

"Mami a ako."

A song to say goodbye...