A tak dúfam.
Každý večer. Ako keby všetky tie črepinky sa raz mali zlepiť. Boli ma to vo vnútri. Nemôžem si pomôcť.
Pocit, ako by som sa pólila presne v polovici a slabla.
Ľahnem si a na kvetinkový vankúš dopadnú slané slzy.
A prázdno.
Ľudí, ktorých tak milujeme odchádzajú.
"jak z telegrafních drátů vytepu vzkaz,
že cítím ztrátu
ve svém aparátu,
to ticho před bouří, co zebe víc než vanilkové nebe,
tři plus milión sto básní,
že napíšu zas"
A aj keď zažívam krásne chvíle s mojimi priateľmi, neopakovateľné momenty šťastia a zdieľania, smejem sa s mamkou a s M. súperím o víťazstvo, malej Sali hovorím o tom, ako jej tatka v kartách porazím, teším sa z pekných chvíľ, ktoré mi ukáže dážď alebo úsmev človeka, napriek tomu, že to tu milujem, to TO vo vnútri bolí.
Nakoniec príde čas s lepidlom. Opraví, to čo je zlomené.
Komentáre
potom prosim
no jasnee
a inak napadlo mi, ze to asi poznam:
"svet je iba nekonečným opakovaním pohrebov a slávností
ja som ty a ty si ja
opat odišiel kúsok zo mna"
Noncreativ
tak ma to aj svoje vyhody byt debilnym :P
a rozosmial si maaa:) vdaka:)