she said, 'fine'

Cesta do školy mi vyrazila dych a čarovala úsmev na tvarí, pretože aj to tlačenie stálo za pohľad na hmlu a slnko do toho. Ten jas. Prebíjanie sa. Prístav a mosty... Uchované v pamäti, veci, obrázky, príbehy, cvak. Fotka.  

Pršalo, môj výlet do lesa padol. Športové predsavzatie zomrelo spolu s dažďom, s tými kvapkami, čo ma tak ráno prebudia, klopkajú na okno, vytvárajú hudbu, ale teraz som sa na ne trocha hnevala, počasie ma sklamalo.

Je to zvláštne, ako si niektoré veci zapamätáme na celý život a oni nie a nie odísť. Sú to spomienky a sú zvláštne práve tým, že nám spravili v živote nejaký rozruch, či už pozitívny alebo iný...

Videla som jedného z ľudí, ktorého som veľmi ľúbila ( a stále mám rada), myslím, že to nikdy nikto nevymaže, a že spomienky naňho budú ešte dlho čerstvé. Prvé všetko, čo patrilo do priateľstva. Dnes sme sa rozprávali, bolo to fajn, možno viac než to. Mať pocit, že môžete byť pred niekým takým akým ste, je veľmi vnútorneupokojujúci, v tých chvíľach som nemyslela na školu, na nejaké nepríjemnosti okolo, ani na mosty, na nič. Môžete si hovoriť všetko a zároveň nič, ten druhý vie.. oč kráči.  Aké zvláštne.. Teda také zvláštno-príjemno-hladné.

Spriaznenosť duší...

Chýba mi niečo, čo neviem a asi ani nemôžem opísať.

A všetko nakoniec vyrieši čas.

Nekráčaj predo mnou, nemusím nasledovať.

Nekráčaj za mnou, nemusím viesť. Iba kráčaj vedľa mňa a buď môj priateľ.

                                                                                                                                                        (Camus)